Prefrontálna mozgová kôra bola predmetom skúmania po celé storočia. Bolo zistené, že sa skladá z veľkého počtu odlišných oblastí s rozmanitou cytoarchitektúrou a prepojením. V priebehu fylogenetického a ontogenetického vývoja sa frontálne laloky, ktoré tvoria pomerne veľkú časť mozgovej kôry vytvárali najneskôr (Diamant a Vašina, 1998). Je všeobecne uznávané, že fylogenetický vývoj v prefrontálnej kôre je najvyšší u primátov a svoj ​​vrchol dosahuje u človeka. Prefrontálna kôra je nadradená nielen druhotným častiam motorickej oblasti, ale aj všetkým ostatným mozgovým štruktúram. Tým sa zabezpečuje obojstranné napojenie prefrontálnej kôry, tak na nižšie uložené štruktúry retikulárnej formácie, ktoré modulujú tonus kôry, ako aj štruktúry, ktoré zabezpečujú získavanie, spracúvanie a uchovávanie exteroceptívnej informácie, čo umožňuje čelovým mozgovým lalokom regulovať celkový stav mozgovej kôry a priebeh základných foriem psychickej činnosti človeka (Lurija, 1982). Čelový lalok nie je len kontrolným centrom ale úzko súvisí aj s emocionálnou pohodou. Podľa Kulišťáka (2003) sú frontálne laloky znakom najvyššej úrovne človečenstva, ale na druhej strane odstránenie frontálnych gyrov alebo frontálnych lalokov neprináša podstatné zníženie ľudskej psychometrickej inteligencie (Malmo, 1984). Dochádza však k narušeniu ostatných znakov ľudstva, ako sú integrita osobnosti človeka, sociálne cítenie, empatia, etické chovanie, abstraktné myslenie. Pacienti s nefunkčnými prefrontálnymi neurónmi prejavujú vážne zmeny osobnosti.