Ftaláty (Ft) patria do skupiny endokrinných disruptorov, ktoré sú schopné interferovať s funkciami endogénnych hormónov v organizme. Hoci ich účinok na hladiny testosterónu (T) bol popísaný už veľakrát, v literatúre naďalej absentujú bližšie informácie o dôsledkoch vystavenia komplexnej zmesi Ft. Jej pôsobenie je totiž čoraz častejšie dávané do vzťahu so vznikom autizmu [1]. V etiológii tohto ochorenia hrá dôležitú úlohu práve prenatálny T, ktorý zodpovedá za formovanie mozgu a následnú behaviorálnu charakteristiku jedinca [2]. Keďže sa výskum vzťahu medzi Ft, T a neurobehaviorálnou charakteristikou jedinca z etických dôvodov realizuje na animálnych modeloch, je kľúčové verifikovať, čo sa u nich deje s hladinami T po prenatálnom a skorom postnatálnom vystavení zmesi ftalátov. Naším cieľom preto bolo preskúmať vplyv zmesi (v prostredí sa najčastejšie vyskytujúcich) ftalátov v relatívne nízkych dávkach na anogenitálnu vzdialenosť (AGD), ktorá je považovaná za marker prenatálnej hladiny T a na sérové hladiny T v dospelosti. Gravidné samice potkanov kmeňa Wistar boli rozdelené na kontrolnú (K, n=7) a ftalátovú (Ft, n=6) skupinu. Ft samiciam bola od 15. dňa gravidity až do 4. dňa po narodení (PND) mláďat, denne perorálne (na piškóte) podávaná zmes troch ftalátov (dietylhexylftalát – DEHP, dibutylftalát – DBP a diisononylftalát – DINP) v dávke 4,5 mg/kg živej hmotnosti z každej látky, rozpustená v 500 μl vehikula - arašidového oleja. K samice dostávali rovnaké množstvo vehikula. U dospelých potomkov bola pomocou posuvného meradla odmeraná AGD (K: samce n=19, samice n=25; Ft samce n=21, samice n=22), ako vzdialenosť (v mm) od anusu po genitálie. Hladiny T z plazmy boli stanovené pomocou rádioimunoanalýzy (K: samce n=15, samice n=26; Ft samce n=18, samice n=22). Zistili sme, že potomstvo z Ft skupiny malo kratšiu AGD (p<0,05) a znížené hladiny T v plazme (p<0,05) v porovnaní s kontrolnou skupinou. Naše výsledky teda potvrdzujú, že zvolená zmes ftalátov viedla u potkanov k zníženiu prenatálnych aj postnatálnych hladín T. Uvedené zistenie nám výraznou mierou napomôže v interpretácii ďalších výsledkov týkajúcich sa neurobehaviorálnych zmien pozorovaných u takto ovplyvneného potomstva a prispeje tak k pochopeniu mechanizmov stojacich za vznikom závažných neurovývinových ochorení.