Ciele: PPARγ je nukleárny receptor podieľajúci sa na regulácii energetickej homeostázy, antioxidačnej odpovede a je jedným z potenciálnych cieľov pre ovplyvnenie viacerých mechanizmov regulujúcich krvný tlak (TK). Viaceré štúdie poukazujú na to, že aktivácia PPARγ môže ovplyvňovať sympatikový nervový systém [1], renín‑angiotenzínový systém [2] a endotel [3] resp. rozvoj hypertenzie [4]. Pioglitazón (PIO), exogénny agonista, zlepšuje inzulínovú senzitivitu a glykémiu u diabetických pacientov s/bez hypertenzie [5, 6] a má tiež pozitívny účinok pri liečbe kardiovaskulárnych ochorení [7]. Cieľom práce bolo stanovenie vplyvu PIO na TK a redoxný systém v mozgovom kmeni (MK), a ľavej komore srdca (ĽK) a porovnať tento účinok u mladých a dospelých spontánne hypertenzných potkanov (SHR).

Metódy: TK bol meraný neinvazívnou pletyzmografickou metódou, produkcia superoxidového radikálu bola detegovaná chemiluminiscenčne pomocou lucigenínu, qRT‑PCR bola použitá na stanovenie zmien génovej expresie a zmeny proteínovej expresie boli stanovené pomocou Western blot analýzy. Zmeny lipidového profilu a celková aktivita SOD boli stanovené spektrofotometricky s využitím príslušných špeciálnych kitov.

Výsledky: U prehypertenzných SHR došlo ku spomaleniu nárastu hodnôt TK, kým u dospelých zvierat k žiadnym zmenám nedochádzalo. Štúdie na modeli metabolického syndrómu poukazujú, že samotný PIO môže výrazne znížiť TK aj u dospelých zvierat [8]. Podobne aj použitie roziglitazónu v porovnaní s PIO dokázalo redukovať TK aj u dospelých SHR [1]. U mladých SHR podávanie PIO zlepšovalo lipidový profil, kým u dospelých takéto zmeny zaznamenané neboli. V prípade glukózy a inzulínu nedošlo v plazme k signifikantným zmenám. Avšak pri cievnych in vitro odpovediach, kedy bol na stimuláciu použitý inzulín, dochádzalo u mladých SHR k signifikantému zlepšeniu vazodilatačnej odpovede [4]. U dospelých SHR sa tento efekt PIO nepreukázal. Rozdielny efekt PIO sa tiež prejavil i na ostatných sledovaných parametroch, kde PIO ovplyvnil výraznejšie mladé SHR v porovnaní s dospelými zvieratami, u ktorých dané parametre po PIO zmenené neboli. Táto terapia viedla k zvýšeniu proteínovej expresie SOD2 v ĽK u mladých SHR a zvýšeniu celkovej aktivity SOD. Tento účinok pravdepodobne súvisí s priamym pôsobením PIO, nakoľko aktivácia PPARγ v srdci je minimálna. V porovnaní s MK, kde sa tento účinok prejavoval cez PIO‑závislú PPARγ aktiváciu, dochádzalo k nárastu expresie SOD2 mRNA, ale tieto zmeny sa neprejavili v celkovej enzýmovej aktivite SOD.

Záver: Na záver môžeme konštatovať, že z doterajších výskumov sa zistilo, že účinok tiazolidíndiónov ‑ agonistov PPARγ, môže súvisieť s vekom, s použitým agonistom ako aj s typom experimentálnej hypertenzie [4, 8].

Kľúčové slová: pioglitazón, redoxná regulácia, spontánne hypertenzné potkany

Práca vznikla za finančnej podpory grantov APVV-0348-12 a VEGA 2/0129/14.

[1] Chan S. H., et al., Hypertension, 2010, 55 (6): 1444-53.
[2] Roszer T. and M. Ricote, PPAR Res, 2010, 2010: 698730.
[3] Li J. and N. Wang, Cardiovasc Hematol Disord Drug Targets, 2007, 7 (2): 109-17.
[4] Dovinova I., et al., PPAR Res, 2013, 2013: 541871.
[5] Raji A., et al., Diabetes Care, 2003, 26 (1): 172-8.
[6] Shargorodsky M., et al., Diabet Med, 2007, 24 (11): 1254-60.
[7] Dormandy J. A., et al., Atherosclerosis, 2009, 202 (1): 272-81.
[8] Wu K. L., et al., Hypertension, 2014, 64 (4): 815-24.