Betablokátory sa vedľa ACE inhibítorov, statínov a kyseliny acetylsalicylovej v súčasnosti zaraďujú do skupiny kardiovaskulárnych liekov, pri ktorých bolo jednoznačne preukázané, že znižujú úmrtnosť chorých so srdcovo cievnym ochorením [3]. Konkrétne sa jedná o najvýznamnejšie látky na liečbu kardiovaskulárnych ochorení [2]. V minulosti boli betablokátory kontraindikované pre svoj negatívne inotropný účinok na srdce u pacientov so srdcovým zlyhaním [6]. Podľa všeobecne prijímanej patofyziologickej definície je srdcové zlyhanie stav, pri ktorom srdce nie je schopné  svojím výkonom zabezpečiť obehové nároky organizmu za predpokladu, že je zachovaný dostatočný prítok krvi k srdcu (tzv. žilový návrat) [1]. Betablokátory delíme na selektívne a neselektívne podľa prevažujúceho účinku na receptory β1 či β2. Podľa vnútornej sympatomimetickej aktivity delíme betablokátory na látky, ktoré túto aktivitu majú, a na tie, ktoré ju nemajú. Samostatne sú niekedy uvádzané aj betablokátory s vazodilatačnými (dual acting) a ďalšími, napr. antioxidačnými účinkami [4]. O farmakologických vlastnostiach betablokátorov ďalej rozhoduje ich lipofilita či hydrofilita a tzv. efekt stabilizácie membrán s chinidinovým alebo lokálnym anestetickým účinkom [5]. Praktické podanie betablokátorov bolo overené v mnohých klinických štúdiách pre bisoprolol, karvedilol, retardovaný metoprolol a nebivolol. Okrem poklesu krvného tlaku a zníženie minútového výdaja pri akútnom podaní, nie je výskyt nežiaducich účinkov závislý od dávky. Medzi najčastejšie klinické nežiaduce účinky patrí bronchospazmus, celková únava a pocit chladu v končatinách [3].