Skúmanie miestneho ekonomického rozvoja má dlhodobú tradíciu, pričom jeho tematické i priestorové rozšírenie prudko narastá. Hodnoteniu miestneho rozvoja sa ale v literatúre venuje pomerne málo priestoru. Nezdá sa, že by to bol dôsledok nízkeho verejného záujmu o takéto poznatky. Práve naopak hodnotenie v tejto oblasti je potrebné už pri výbere správnych zámerov, tiež neskôr pri stanovení najvhodnejších ciest na ich dosiahnutie a napokon pri potvrdení dosiahnutých výsledkov. Príčinou sú preto zrejme metodologické a konceptuálne ťažkosti. Napriek tomu je hodnotenie rozvoja v prostredí orientovanom na výsledky dôležité, pretože poskytuje aktérom spätnú väzbu odhaľovaním efektívnosti uskutočnených zámerov.

Analýza a hodnotenie miestneho ekonomického rozvoja môže nadobúdať rozličné podoby. Ich charakter výrazne závisí od priestorovej (lokálna, metropolitná, regionálna, národná, medzinárodná) a organizačnej mierky (individuálna firma, odvetvie, sektor), v rámci ktorej sa uskutočňujú. Podobne ako výskum iných fenoménov býva aj analýza ekonomického rozvoja nevyhnutne ovplyvnená určitou vedeckou paradigmou. Bovaird [1] rozlišuje štyri hlavné ekonomické paradigmy týkajúce sa prístupov k miestnemu ekonomickému rozvoju: (1) neoklasickú ekonómiu, (2) inštitucionálnu ekonómiu, (3) marxistickú ekonómiu, a (4) neomarxistickú ekonómiu. Každá z nich sa dá klasifikovať z epistemologického hľadiska po línii subjektívne-objektívne a z filozofického hľadiska po línii regulačné-radikálne. Väčšina koncepcií miestneho ekonomického rozvoja leží na objektivistickom konci spektra. Vyznačujú sa skôr realistickou ako nominalistickou ontológiou. Uprednostňujú pozitivistickú epistemológiu s viac deterministickým ako voluntaristickým pohľadom na povahu ľudského správania. Z metodologického hľadiska prevažujú nomotetické postupy nad idiografickými. Kým neoklasická a marxistická ekonómia sa snažia o komplexné a objektívne vysvetlenia, v inštitucionálnej a neomarxistickej ekonómii prevládajú skôr čiastkové vysvetlenia s odmietaním totálnych teórií, čím sa posúvajú k subjektivistickej časti spektra. Regulačné teórie dominujúce v neoklasickej a inštitucionálnej ekonómii pri vysvetľovaní sociálnych a ekonomických procesov zdôrazňujú jednotu a súdržnosť spoločnosti riadiacu sa stabilnými hĺbkovými zákonitosťami. Radikálne teórie prevládajúce v marxistickej a neomarxistickej ekonómii naopak vyzdvihujú radikálnu spoločenskú zmenu, ktorú považujú za charakteristickú vlastnosť modernej spoločnosti. Dávajú prednosť štruktúrnemu konfliktu s režimom dominancie vedúcemu k triednemu boju, emancipácii rôznych skupín spoločnosti a konfiškácii ekonomických zdrojov, pred spoločenským poriadkom a konsenzom, ktoré vedú k sociálnej integrácii, kohézii a solidarite pri rozdeľovaní zdrojov. Často má pre nich väčší význam možné usporiadanie vecí ako ich skutočný stav.