Počnúc Friedrichom Ratzelom, tvorcovia všetkých migračných štúdií uvádzajú prírodné prostredie ako významný faktor ovplyvňujúci mobilitu obyvateľstva. Avšak, s vývojom a nárastom počtu migračných teórii v súlade s rastúcou zložitosťou a komplexnosťou migrácie počas dvadsiateho storočia, dochádza k postupnému utlmeniu a nakoniec až k úplnému vymiznutiu životného prostredia ako vysvetľujúceho faktora migrácie. Prírodné prostredie sa opätovne v migračných štúdiách objavuje koncom dvadsiateho storočia, a to najmä v súvislosti s problematikou prebiehajúcich klimatických zmien. Niektorí odborníci, ktorí sa v literatúre často označujú aj ako alarmisti, už v spomínanom období upozorňovali na možné problémy v budúcnosti spojené s výraznými prúdmi „environmentálnych migrantov“. V rovnakom období bol zároveň tento postoj pomerne tvrdo kritizovaný, a to hneď niekoľkými odborníkmi na migráciu. Napriek pôvodnej kritike sa aj pod vplyvom množstva empirických štúdií pristúpilo k prehodnoteniu vplyvov prírodného prostredia na migráciu obyvateľstva. Cieľom tohto príspevku je analyzovať historický vývoj výkyvov a nestability prírodného prostredia ako významného faktora, ktorý nesporne ovplyvňuje mobilu spoločnosti. Úvodná časť sa zaoberá dôvodmi dočasného vymiznutia prírodného prostredia z migračných štúdií, keďže táto pomerne významná zmena doteraz nebola podrobne a systematicky preštudovaná. V druhej časti sa venujeme obnovenému záujmu o prírodne prostredie v migračných štúdiách, ktorý vrcholí v posedných rokoch. Posledná časť prezentuje potrebu lepšieho zakomponovania prírodného prostredia do migračných teórií a ešte užšieho prepojenia viacerých vedných disciplín pri výskume vplyvu klimatických zmien na migráciu.